Jiu-jitsu sa objavuje v na území bývalého Československa v roku 1907, kedy sa začína nacvičovať podľa nemeckých publikácií. V tých časoch je hlavným propagátorom tohto bojového umenia Prof. František Smotlacha. Pod jeho vedením začína organizovaný výcvik jiu-jitsu v rámci vysokoškolských oddielov. O tri roky neskôr sa jiu-jitsu oficiálne nacvičuje aj v rámci ozbrojených zložiek a vo viacerých mestách ČSR prebiehajú aj kurzy pre verejnosť. V roku 1935 sa uskutočnil "veľký match o najlepšieho judistu ČSR", ktorého víťazom sa stal Adolf Lebeda.
Československý zväz judo bol založený 3. apríla 1936. V tomto roku ČSR navštívil pri svojej ceste Európou aj zakladateľ judo – Prof. Jigoro Kano.
Ďalší rozmach judo nastáva po 2. svetovej vojne. V 50-tych rokoch vzniká Slovenský zväz judo a v rokoch 60-tych má prakticky každé väčšie slovenské mesto svoj judistický oddiel. Český a slovenský zväz judo (ČSZJ) má v tej dobe viac ako 4000 členov.
Dynamický nárast základne pokračuje aj nasledovné roky, pričom sa výrazne skvalitňujú tak tréningové podmienky ako aj tréningová metodika. Veľkým prínosom pre slovenské džudo bolo najmä presťahovanie armádneho celku Dukly Plzeň do Banskej Bystrice v roku 1968.
V čase rozdelenia Československa má ČSZJ 24500 členov organizovaných v 282 oddieloch. Zväz formálna ukončil svoju činnosť dňa 3.4.1993, keď kongres EJU prijal za svojich riadnych členov Slovenský zväz judo a Český zväz judo.
Prvým československým pretekárom, ktorý štartoval za Československo na olympijských hrách bol Peter Jákl. Prvú medailu na OH získal pre krajinu Vladimír Kocman (3. miesto kategória bez rozdielu hmotností OH Moskva, 1980) z AŠK Dukla Banská Bystrica. V roku 1988 sa majstrom Európy stal Jiří Sosna.
Počas krátkej histórie samostatného slovenského juda dosiahli slovenský reprezentanti významné umiestnenia na svetových a európskych podujatiach. Najmä Jozef Krnáč, ktorý získal na OH 2004 v Aténach striebornú medailu, ďalej titul majstra sveta aj Európy ako junior, striebornú medailu z majstrovstiev Európy v mužskej kategórií (2002), titul akademického majstra sveta a bronzovú medailu z Univerziády (Malorca, 1999).
Dlhoročnou oporou našej reprezentácie je Marek Matuszek, ktorý štartoval na dvoch OH, a to v Atlante (1996) a v Sydney (2000). Medailové umiestnenia má z viacerých „A“ turnajov a Svetovej univerziády (2. miesto, Fukuoka 1995).
Ďalším úspešným džudistom našej krajiny je Zoltán Palkovács, člen AŠK Dukla Banská Bystrica. Svoj talent potvrdil na ME juniorov v Ríme (1999) ziskom 2. miesta a na ME juniorov na Cypre (2000), kde obsadil tretie miesto vo váhovej kategórii do 100 Kg.
Ženské džudo má zastúpenie v historických tabuľkách vďaka 3. miestu Jany Závackej z ME juniorov (1995) a Miroslavy Jánošíkovej, ktorá okrem 9. miesta na OH v Barcelone, získala pre Slovensko prvú historickú medailu z ME (Gdaňsk, 1994).
Róbert Binder – zakladateľ judo na Slovensku
Náhoda chcela, že začiatkom 50-tych rokov sa Róbertovi Binderovi dostala do rúk kniha od českého autora Vaňourka, kde boli opísané súdobé zásady tréningu judo.
Tento nový, na Slovensku v tom čase úplne neznámy, šport ho tak zaujal, že vyzbrojený teoretickými vedomosťami v roku 1952 – 53 zorganizoval prvý nábor medzi študentmi Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (SVŠT), kde v tom čase pôsobil ako odborný asistent.
Prví záujemcovia o judo začali trénovať na zápasníckych žinenkách, ktorými boli vtedajšie katedry telesnej výchovy našťastie vybavené. V ústrety novo vznikajúcemu športu vyšli na Slovensku známi a populárni zápasnícki tréneri Herda a Frielander, ktorí toho času pôsobili na katedre telesnej výchovy SVŠT.
Róbert Binder si uvedomoval, že pre ďalší rozvoj potrebuje pomoc zahraničných odborníkov, preto sa obrátil na českých trénerov, kde judo malo už určitú tradíciu. Ako prvý prišiel niekoľko krát do Bratislavy tréner Hána z Brna. Ďalej nasledovali kontakty s pražskými oddielmi a ich trénermi /Lorenz, Pikhart/ a s džudistami z Hradca Králové /Vlasák, Polák, Srdínko/. Ako nádejného popularizátor džuda na Slovensku ho v roku 1954 vtedajšie autority pozvali do letného výcvikového tábora v Červenom Kostelci.
Začiatkom roka 1954 sa Róbert Binder dozvedel, že oddiel Slavoj Vinohrady má k dispozícii žinenku. Nad jej kvalitou a rozmermi by sme sa dnes asi pousmiali, ale v uvedených rokoch to bol vyslovene prepych. Funkcionári Slavoja boli myšlienke založenia prvého slovenského oddielu judo naklonení. Oddiel vznikol bez problémov a Róbert Binder mohol začať písať dejiny slovenského džuda.
Doba športu priala. Za pomoci Ladislava Pikharta z ÚV ČSTV bola už onedlho zaregistrovaná Sekcia judo na Slovensku a následná spolupráca a starostlivosť funkcionárov ústredných telovýchovných orgánov o novú športovú disciplínu bola ukážková.
Ako predseda Sekcie judo na Slovensku dostal Róbert Binder ešte v roku 1954 úlohu pripraviť a založiť žiacky a dorastenecký oddiel a o rok na to aj ženskú zložku. Tieto úlohy sa podarilo čoskoro s úspechom zrealizovať.
Pri propagácii nášho športu vyšli v ústrety i vtedajší pracovníci Slovenského rozhlasu, hlavne p. Rado Siváček, neskôr známy a populárny športový reportér. Uskutočnil živé vysielania o zmysle a poslaní džuda, ako i ďalšia propagačné relácie.
V roku 1955 sa p. Binder zúčastnil letného kurzu v Klánoviciach pri Prahe, kde získal kvalifikáciu trénera a rozhodcu.
Od roku 1956 sa venoval propagačným vystúpeniam, zakladaniu a podpore nových oddielov judo na Slovensku. Cestoval väčšinou na motocykli s judogi ako jedinou batožinou. Podľa dnešných merítok bolo založenie oddielu až neskutočne jednoduché. Ako príklad môže poslúžiť vznik zvolenského klubu. Pri návšteve a propagačnom vystúpení na VŠLD vo Zvolene objavil Róbert Binder medzi študentmi Jaromíra Kroužela, už hotového džudistu, ktorý základy športu získal v rodných Čechách. Slovo dalo slovo a po zabezpečení administratívnych záležitostí vznikol pod Krouželovým vedením oddiel judo i vo Zvolene.
Výsledky v kategórii mužov sa začali dostavovať v r. 1960 po návrate prvých slovenských „profesionálnych“ športovcov zo základnej vojenskej služby v Dukle Plzeň, Ondreja Adamova a Cypriána Chlepka. Adamov zakotvil v Bratislave a Chlepko založil oddiel judo v Martine.
V roku 1962 zaznamenalo judo na Slovensku mimoriadny nárast a následne začala vznikať nová štruktúra riadiacich orgánov v jednotlivých krajoch. Nový rozsah povinností vzhľadom na pracovné zaťaženie začínal byť pre p. Bindera už neúnosný, a tak postupne odovzdával „štafetu“ novým schopným odborníkom, ktorí náš šport ďalej rozvíjali až do dnešnej podoby.
Československý zväz judo bol založený 3. apríla 1936. V tomto roku ČSR navštívil pri svojej ceste Európou aj zakladateľ judo – Prof. Jigoro Kano.
Ďalší rozmach judo nastáva po 2. svetovej vojne. V 50-tych rokoch vzniká Slovenský zväz judo a v rokoch 60-tych má prakticky každé väčšie slovenské mesto svoj judistický oddiel. Český a slovenský zväz judo (ČSZJ) má v tej dobe viac ako 4000 členov.
Dynamický nárast základne pokračuje aj nasledovné roky, pričom sa výrazne skvalitňujú tak tréningové podmienky ako aj tréningová metodika. Veľkým prínosom pre slovenské džudo bolo najmä presťahovanie armádneho celku Dukly Plzeň do Banskej Bystrice v roku 1968.
V čase rozdelenia Československa má ČSZJ 24500 členov organizovaných v 282 oddieloch. Zväz formálna ukončil svoju činnosť dňa 3.4.1993, keď kongres EJU prijal za svojich riadnych členov Slovenský zväz judo a Český zväz judo.
Prvým československým pretekárom, ktorý štartoval za Československo na olympijských hrách bol Peter Jákl. Prvú medailu na OH získal pre krajinu Vladimír Kocman (3. miesto kategória bez rozdielu hmotností OH Moskva, 1980) z AŠK Dukla Banská Bystrica. V roku 1988 sa majstrom Európy stal Jiří Sosna.
Počas krátkej histórie samostatného slovenského juda dosiahli slovenský reprezentanti významné umiestnenia na svetových a európskych podujatiach. Najmä Jozef Krnáč, ktorý získal na OH 2004 v Aténach striebornú medailu, ďalej titul majstra sveta aj Európy ako junior, striebornú medailu z majstrovstiev Európy v mužskej kategórií (2002), titul akademického majstra sveta a bronzovú medailu z Univerziády (Malorca, 1999).
Dlhoročnou oporou našej reprezentácie je Marek Matuszek, ktorý štartoval na dvoch OH, a to v Atlante (1996) a v Sydney (2000). Medailové umiestnenia má z viacerých „A“ turnajov a Svetovej univerziády (2. miesto, Fukuoka 1995).
Ďalším úspešným džudistom našej krajiny je Zoltán Palkovács, člen AŠK Dukla Banská Bystrica. Svoj talent potvrdil na ME juniorov v Ríme (1999) ziskom 2. miesta a na ME juniorov na Cypre (2000), kde obsadil tretie miesto vo váhovej kategórii do 100 Kg.
Ženské džudo má zastúpenie v historických tabuľkách vďaka 3. miestu Jany Závackej z ME juniorov (1995) a Miroslavy Jánošíkovej, ktorá okrem 9. miesta na OH v Barcelone, získala pre Slovensko prvú historickú medailu z ME (Gdaňsk, 1994).
Róbert Binder – zakladateľ judo na Slovensku
Náhoda chcela, že začiatkom 50-tych rokov sa Róbertovi Binderovi dostala do rúk kniha od českého autora Vaňourka, kde boli opísané súdobé zásady tréningu judo.
Tento nový, na Slovensku v tom čase úplne neznámy, šport ho tak zaujal, že vyzbrojený teoretickými vedomosťami v roku 1952 – 53 zorganizoval prvý nábor medzi študentmi Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (SVŠT), kde v tom čase pôsobil ako odborný asistent.
Prví záujemcovia o judo začali trénovať na zápasníckych žinenkách, ktorými boli vtedajšie katedry telesnej výchovy našťastie vybavené. V ústrety novo vznikajúcemu športu vyšli na Slovensku známi a populárni zápasnícki tréneri Herda a Frielander, ktorí toho času pôsobili na katedre telesnej výchovy SVŠT.
Róbert Binder si uvedomoval, že pre ďalší rozvoj potrebuje pomoc zahraničných odborníkov, preto sa obrátil na českých trénerov, kde judo malo už určitú tradíciu. Ako prvý prišiel niekoľko krát do Bratislavy tréner Hána z Brna. Ďalej nasledovali kontakty s pražskými oddielmi a ich trénermi /Lorenz, Pikhart/ a s džudistami z Hradca Králové /Vlasák, Polák, Srdínko/. Ako nádejného popularizátor džuda na Slovensku ho v roku 1954 vtedajšie autority pozvali do letného výcvikového tábora v Červenom Kostelci.
Začiatkom roka 1954 sa Róbert Binder dozvedel, že oddiel Slavoj Vinohrady má k dispozícii žinenku. Nad jej kvalitou a rozmermi by sme sa dnes asi pousmiali, ale v uvedených rokoch to bol vyslovene prepych. Funkcionári Slavoja boli myšlienke založenia prvého slovenského oddielu judo naklonení. Oddiel vznikol bez problémov a Róbert Binder mohol začať písať dejiny slovenského džuda.
Doba športu priala. Za pomoci Ladislava Pikharta z ÚV ČSTV bola už onedlho zaregistrovaná Sekcia judo na Slovensku a následná spolupráca a starostlivosť funkcionárov ústredných telovýchovných orgánov o novú športovú disciplínu bola ukážková.
Ako predseda Sekcie judo na Slovensku dostal Róbert Binder ešte v roku 1954 úlohu pripraviť a založiť žiacky a dorastenecký oddiel a o rok na to aj ženskú zložku. Tieto úlohy sa podarilo čoskoro s úspechom zrealizovať.
Pri propagácii nášho športu vyšli v ústrety i vtedajší pracovníci Slovenského rozhlasu, hlavne p. Rado Siváček, neskôr známy a populárny športový reportér. Uskutočnil živé vysielania o zmysle a poslaní džuda, ako i ďalšia propagačné relácie.
V roku 1955 sa p. Binder zúčastnil letného kurzu v Klánoviciach pri Prahe, kde získal kvalifikáciu trénera a rozhodcu.
Od roku 1956 sa venoval propagačným vystúpeniam, zakladaniu a podpore nových oddielov judo na Slovensku. Cestoval väčšinou na motocykli s judogi ako jedinou batožinou. Podľa dnešných merítok bolo založenie oddielu až neskutočne jednoduché. Ako príklad môže poslúžiť vznik zvolenského klubu. Pri návšteve a propagačnom vystúpení na VŠLD vo Zvolene objavil Róbert Binder medzi študentmi Jaromíra Kroužela, už hotového džudistu, ktorý základy športu získal v rodných Čechách. Slovo dalo slovo a po zabezpečení administratívnych záležitostí vznikol pod Krouželovým vedením oddiel judo i vo Zvolene.
Výsledky v kategórii mužov sa začali dostavovať v r. 1960 po návrate prvých slovenských „profesionálnych“ športovcov zo základnej vojenskej služby v Dukle Plzeň, Ondreja Adamova a Cypriána Chlepka. Adamov zakotvil v Bratislave a Chlepko založil oddiel judo v Martine.
V roku 1962 zaznamenalo judo na Slovensku mimoriadny nárast a následne začala vznikať nová štruktúra riadiacich orgánov v jednotlivých krajoch. Nový rozsah povinností vzhľadom na pracovné zaťaženie začínal byť pre p. Bindera už neúnosný, a tak postupne odovzdával „štafetu“ novým schopným odborníkom, ktorí náš šport ďalej rozvíjali až do dnešnej podoby.